Západosibírska lajka

Pôvod

Pochádza z rozsiahleho pásma lesov Západnej Sibíri a Uralu a z povodiarieky Ob, kde ju chovali kočovné kmene Chantov a Mansov. Pomáhala pri poľovačkáchna pernatú zverinu, ale najmä pri poľovačkách na väčšiu zver, ako súmedvede, losy, soby, diviaky alebo rysy. Pre všetky lajky jecharakteristický spôsob poľovania samostatne a v značnej vzdialenosti odčloveka vyhľadávajú zver, aby ju ohlásili hlasným brechotom (odtiaľpramení ich názov: ruské „lajat“ = brechať). Plemeno sastabilizovalo v tridsiatych rokoch tohto storočia.

Popis

Pes prírodného typu strednej veľkosti, suchej konštitúcie. Hlava mátvar rovnoramenného trojuholníka, suchá, s dlhým a špicatým ňucháčom.Uši vzpriamené, vysoko nasadené. Oči oválne, zošikmené. Telo takmerkvadratické, s rovným mocným chrbtom, zadok široký a svalnatý, bruchomierne vtiahnuté. Chvost zakrútený do prstenca, nesený nad chrbtom alebonad bokom. Srsť rovná, hrubá, kratšia. Na hrdle a na pleciach hriva.Farba: Rozličná, od bielej cez sivú,"korenie a soľ", až po červenú a čiernu, prípadne kombinácietýchto farieb. Veľkosť: Pes v kohútiku 54-60 cm, suka 52-58 cm. Hmotnosťpsov 20-24 kg, súk 18-22 kg.

Charakteristika

Živý poľovnícky pes s vyrovnanou povahou. Drsné prostredie Sibíri,odkiaľ pochádza, ho formovalo do mimoriadnej odolnosti, skromnosti a nenáročnosti.Je to veľmi samostatný pes, navyknutý dať si rady v každej situácii.

Využitie

Univerzálny poľovný pes.

Zvláštne nároky

Žiadne podstatné

Výskyt

V Rusku je lajka pomerne častá, inde skôr sporadická. Niekoľko jedincovje aj v našej republike.

Možná zámena

S ďalšími uznanými aj neuznanými lajkami, ktorých rozlíšenieje prelaika skoro nemožné. U nás sa vyskytujúci karelský medvedí pes je oniečo mohutnejší a vždy čiernobiely.

Zdroj: Google